Znechutenie, hnev, ale aj otázka: kam sme sa to dostali ako národ? Slovenské ulice sa menia na priestor, kde môže byť človek zbitý len za to, že hovorí iným jazykom. Nie v roku 1994. V roku 2025. A nie v opustenej uličke – ale v Nitre, jednom z našich najstarších miest, ktoré by malo byť symbolom hrdosti, nie hanby.
Kopanec za vetu po ukrajinsky – čo to vypovedá o našej spoločnosti?
Sobota večer, 20. apríla, mala byť pre dvoch mužov v Nitre len obyčajným večerným prechádzaním mestom. Hovorili medzi sebou po ukrajinsky – tak ako hovorí každý človek svojím rodným jazykom, keď je s niekým blízkym. No to, čo nasledovalo, by si ešte pred pár rokmi vedel predstaviť len málokto. Z bežného rozhovoru sa stala zámienka k útoku.
Podľa výpovedí obetí aj svedkov ich zastavila skupina mladíkov. Nešlo o žiadnu nevinnú zvedavosť. Hneď v úvode zazneli urážky a nadávky – útočníci si ich začali doberať pre jazyk, ktorým hovorili, a posmešne ich nazývali „špinavými Ukrajincami“. V tom momente už nešlo o diskusiu. Šlo o zastrašovanie a o jasné vyjadrenie nadradenosti – o tú agresívnu silu, ktorú poznáme z najtemnejších stránok našej minulosti.
Situácia sa rýchlo vyostrila. Jeden z útočníkov udrel muža do tváre, následne padali ďalšie rany a kopance. Jeden z napadnutých skončil so zraneniami, ktoré si vyžiadali ošetrenie v nemocnici. Boli to útoky plné nenávisti, nie nejaká opilecká šarvátka či nešťastná náhoda. Nešlo o hádku, išlo o cieľavedomý útok motivovaný tým, kto obete sú – cudzinci, hovoriaci iným jazykom. Za to si podľa útočníkov zaslúžili byť zbití.
Skupina agresívnych mladíkov po útoku z miesta utiekla. Polícia ich zatiaľ neidentifikovala. Prípad vyšetruje ako výtržníctvo. No môžeme to takto bagatelizovať? Dá sa vôbec takýto čin nazvať len výtržníctvom, keď niekto cielene napadne človeka len za jeho jazyk? Je to výtržníctvo, alebo útok z nenávisti, ktorý podkopáva samotné základy právneho štátu?
V centre slovenského mesta, na očiach verejnosti, sa skupina mladíkov rozhodne zobrať zákon do vlastných rúk a potrestať niekoho len za to, odkiaľ pochádza. A my máme čakať, kým sa vyšetrovanie posunie? Zatiaľ niet vinníka, niet rozsudku, niet zodpovednosti. Obeť je známa, páchateľ nie. Štát mlčí. A občania sa pozerajú, ako sa z ulíc vytráca poriadok.
Rovnako v decembri 2024 sa v centre Bratislavy odohral ďalší znepokojujúci incident. Mladík, ktorý sa vracal z nákupného centra Eurovea, bol napadnutý skupinou približne 10 až 15 maskovaných osôb. Podľa výpovede jeho matky, ktorú poskytla pre ta3, boli útočníci kompletne zahalení, mali kukly, úzke nohavice a kanady. Keď mladík prechádzal križovatkou pri Landererovej ulici, skupina na neho začala rasisticky pokrikovať. Našťastie, bol na kolobežke, čo mu umožnilo rýchlo uniknúť a vyhnúť sa vážnejšiemu zraneniu.
Ak nezasiahneme, čoskoro nebude dôležité, akým jazykom hovoríme. Stačí, že niekto rozhodne, že „sem nepatríme“. A potom môže byť ďalší na rade ktokoľvek.
Déjà vu temných čias
Takéto útoky nie sú nové. Spomeňme si na útok neonacistov na bar v Nitre, ktorý skončil ťažkými zraneniami. Alebo brutálne zbitie Hedvigy Malinovej v roku 2006 – a následné roky špinenia jej mena. Vražda Daniela Tupého v Bratislave v roku 2005 – mladý študent dobodaný neonacistami. A čo nedávne útoky neofašistických skupín v hlavnom meste? Namiesto obrany verejného poriadku štát mlčí alebo relativizuje. Kde je spravodlivosť? Kde je poriadok?
Zápas o dušu národa
Takéto útoky nie sú len o pár výrastkoch. Sú to symptómy choroby, ktorú v spoločnosti rozoštvávajú politici, ktorí uprednostňujú vlastné záujmy pred bezpečnosťou vlastného národa. Kde nie je zákon, tam nastupuje chaos. A chaos je hnojiskom pre nenávisť a zločin.
Slovenský národ je hrdý, pohostinný, ale aj spravodlivý. Nechceme žiť v krajine, kde sa bije za jazyk, vzhľad či názor. Nechceme späť do čias, keď sa človek bál vyjsť večer von. Tieto časy musia zostať za nami – nie sa vrátiť na naše námestia.
Nechceme žiť v strachu
Každý z nás sa môže stať terčom. Dnes Ukrajinec, zajtra Róm, pozajtra ten, čo hovorí nesprávny názor. A potom kto? Vaše deti? Vaši rodičia?
Žiadame vládu Slovenskej republiky, aby prestala rozoštvávať ľudí, šíriť nenávisť a okamžite konala! Žiadame poriadok, zákon a bezpečnosť. Lebo ak to štát neurobí, robí z nás rukojemníkov násilia.
Bojujme za pravdu – nie násilím, ale so spravodlivosťou v srdci, lebo Slovensko si zaslúži žiť v pokoji, nie v strachu!
